Budúcnosť monarchií v Európe
V tejto kapitole sme sa zamerali na to, akým spôsobom sa bude vyvíjať počet monarchií, či bude klesať a táto forma štátu je odsúdená k zániku alebo naopak bude ich pribúdať. Na začiatku 20. storočia bola monarchia stále ešte najtypickejším štátnym útvarom na svete, ale už od Francúzskej revolúcie dochádzalo k otrasom,ktoré vyvrcholili za I. svetovej vojny a boľševickej revolúcie v roku 1917. V tej dobe zaniklo snáď najviac monarchií. Žiadny zo štátov, v ktorých sa monarchia udržala, by ju za republiku ale nevymenil, lebo monarchia je aj dnes najstabilnejším štátnym zriadením. Panovníci sú zárukou stálosti a tradícií krajiny. Monarchie budú ešte dlho súčasťou nášho života. K ich zániku by mohlo viesť niekoľko scenárov. Po prvé, ak by došlo k III. svetovej vojne je možné predpokladať, že tak ako zanikli niektoré monarchie po I. svetovej vojne môžu zaniknúť aj po III. Nemusí to však ani byť svetová vojna. Ďalšou možnosťou je, že by nebol žiadny nástupca na trón. Tiež sa dá predpokladať, že by sa panovník stal natoľko neobľúbený na verejnosti, že by bola nastolená iná forma vlády, či už násilím alebo mierovo. Môže nastať revolúcia alebo môže byť monarchia zrušená v referende. Panovník by sa tak neobľúbeným mohol stať napríklad vplyvom hospodárskej krízy, ktorá by obrátila nespokojný ľud proti monarchovi a jeho rodine. Veď finančné náklady na monarchiu sú dosť vysoké. Preprava súkromnými vozidlami, lietadlami, prevádzkovanie prepychových sídel. Stravovanie a náklady na šatstvo, na štúdium potomkov panovníka, nehovoriac o personálnom zabezpečení - ochranka, komorníci... Panovníkova popularita na verejnosti môže klesnúť aj pre jeho minulosť. Pred pár rokmi sa napríklad objavili dve osoby, ktoré o sebe tvrdia, že sú nemanželské deti španielskeho kráľa, ktorému to značne ubralo na popularite. Monarchie nemusia len zanikať, môžu sa aj deliť. Príkladom takejto krajiny je Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. V Škótsku, jednej zo štyroch častí Spojeného kráľovstva prebehlo v roku 2014 referendum o osamostatnení Škótska. Toto referendum avšak nebolo úspešné, keďže väčšina obyvateľov sa vyslovila za zotrvanie v Spojenom kráľovstve. Plebiscit v Škótsku sa konal so súhlasom britskej vlády, bol zákonom povolený a preto, ak by bol úspešný, Škótsko by sa osamostatnilo. Naopak protizákonne hlasovanie, neuznané centrálnou španielskou vládou, prebehlo v Katalánsku, časti Španielskeho kráľovstva a preto nemá žiadny význam, iba ak ten, že všetci už vedia ako to dopadne, ak dôjde k riadnemu hlasovaniu, bola to vlastne len anketa. Škótsko by po osamostatnení pravdepodobne ostalo kráľovstvom, na čele štátu by zostala britská kráľovná Alžbeta II. V prípade Katalánska nie je známe akým smerom by sa vybrala nezávislá krajina. Stoja pred ním dve hlavné výzvy.
Úplne iná situácia je na Balkáne, v juhovýchodnej Európe. Monarchie tu hrali významnú úlohu až do polovice 20. storočia a ich pád nie je spájaný s oslobodzovaním ako u nás ale s podriadením sa cudzej, sovietskej, komunistickej moci. Kráľovské rodiny sa tak tešia slušnej popularite ako symbol lepších časov. Úvahy o reštaurácii monarchií tu sú už od začiatku 90. rokov minulého storočia, kedy padol komunistický systém. V Bulharsku bol bývalý cár Simeon niekoľko rokov premiérom a niektorí politici presadzujú obnovu monarchie. V Srbsku je princ Alexander uznávanou osobnosťou a v prieskumoch verejnej mienky má obnova monarchie už väčšinovú podporu. V Albánsku takmer došlo k vzniku monarchie už v roku 1997 a nedávno bol princ Leka II. menovaný poradcom prezidenta. V Čiernej Hore bol kráľovskej rodine navrátený majetok i oficiálny status a princ Nikola bol poverený zvláštnou reprezentáciou štátu. Práve na príkladoch cára Simeona, princa Leka a princa Nikolu možno vidieť, že aj keď nesedia na tróne nezanevreli na svoju krajinu a stále sa snažia pre ňu niečo urobiť, či už je to z lásky k národu alebo z túžby po moci sa nikdy nedozvieme. Najbližšie k obnoveniu kráľovstva sú ale v Rumunsku. Z pohľadu monarchistov sa jedná o veľmi zaujímavú krajinu. Kráľ Michael I. je neobyčajná osobnosť. Dnes už deväťdesiat tri ročný panovník stál v čele Rumunska v rokoch 1927-30 a 1940-1947 a je to dnes poslední žijúci človek, ktorý riadil štát za II. svetovej vojny. Nebol len symbolickou hlavou štátu, vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch využil kráľovskú autoritu k prevratu, ktorým zosadil pronacistického premiéra a priviedol Rumunsko do tábora Spojencov. Po vojne sa Rumunsko ocitlo v sovietskom bloku, kráľ musel odísť do exilu na viac ako štyridsať rokov. Nakoniec ale kráľovská rodina získala späť rumunské občianstvo i časť svojho majetku a kráľovi Michaelovi I. sa dostalo uznania. I jeho potomkovia, dcéra princezná Margarita a vnuk princ Nicolae, sa tešia väčšej obľube ako väčšina politikov. Kráľovská rodina je aktívna vo verejnom živote, kráľ Michael I. mal pri príležitosti svojich deväťdesiatych narodenín prejav v parlamente, rumunskými mestami prechádzajú tisícové pochody a prieskumy verejnej mienky ukazujú stúpajúcu podporu kráľovskej rodiny. K monarchistickým myšlienkam sa hlásia i mnohí vplyvní politici, napríklad bývalý predseda senátu Crin Antonescu. Súčasný rumunský premiér a neúspešný prezidentský kandidát vo voľbách v roku 2014 Victor Ponta, ktorý v rámci volebnej kampane sľúbil, že ako prezident presadí referendum, v ktorom si občania budú môcť vybrať medzi republikou a monarchiou. Dokonca by v prípade výhry monarchie dobrovoľne opustil svoj úrad. Vo všetkých týchto krajinách sú kráľovské rody uznané, majú späť svoj majetok a používajú svoje tituly, pričom najstarší člen rodu je titulárnym kráľom. To znamená, že má titul kráľa ale nemá právomoci prislúchajúce tomuto postaveniu. Tiež je pretendentom, čo značí, že si robí nárok na trón. Pretendentov je ale v Európe viac, napr. na francúzsky trón si robia nárok hneď traja, ale ani jeden z nich nie je titulárnym kráľom. Na rozdiel od postoja v týchto krajinách je už len sama debata o obnove monarchie vnímaná väčšinou ľudí v krajinách ako je Slovensko, Česko nereálnou. Slovo monarchia je často chápané ako synonymum starého Rakúsko-Uhorska, teda doby, do ktorej sa nechceme vrátiť.
Rok 2014 bol rušný najmä v Španielskom kráľovstve. Prieskumy už niekoľko rokov ukazovali, že väčšina Španielov si praje aby Súčasný kráľ Juan Carlos I. abdikoval.Stalo sa tak 18.6.2014, kedy Juan Carlos I. abdikoval v prospech svojho syna Felipeho, ten sa stal kráľom ako Felipe VI. Oficiálne 75-ročný Juan Carlos I. abdikoval zo zdravotných dôvodov a preto, lebo nechce aby jeho 45-ročný syn chradol rovnako ako princ Charles, ktorý má 66 rokov. Diskutuje sa ale o tom, že ho k abdikácii primäla aj nepríjemná politická situácia v Španielsku. Nový kráľ má pred sebou hlavne dve úlohy. Musí presvedčiť mladú generáciu o zmysle a význame kráľovstva. Popularita monarchie sa za posledných 20 rokov prepadla z rekordných 75% na historické minimum – 38%. . Taký veľký prepad popularity kráľovstva majú za následok aj niektoré výstrelky bývalého kráľa. V roku 2012, keď mnoho Španielov strácalo pre krízu zdroj obživy, on odletel na drahú poľovačku na slony do Afriky. Nový kráľ má ale až dvojtretinovú podporu obyvateľstva a tri pätiny Španielov veria, že ešte dokáže zvrátiť vývoj v Španielsku. Cieľová skupina, na ktorú by sa kráľ mal zamerať sú mladý ľudia. Starší občania, ktorí si ešte pamätajú diktatúru generála Franca a to ako Juan Carlos I. priviedol krajinu k demokracii sú lojálny kráľovstvu. Avšak títo ľudia pomaly vymierajú a nová generácia oplýva antimonarchistickými náladami. Druhá úloha nového kráľa bude bojovať sa so separatistickými snahami Katalánska. K zmenám na tróne došlo v poslednom čase aj v Holandsku a Belgicku. V krajine tulipánov abdikovala 30.4.2013. po 33 rokoch vlády obľúbená kráľovná Beatrix. Na jej trón nastúpil jej syn ako kráľ Willem-Alexander, určite má omnoho ľahšiu pozíciu ako jeho španielsky náprotivok. Zatiaľ čo korunovácia Felipeho prebehla skromne, bez veľkých ceremónií v Holandsku šlo o veľkú slávnosť. Nového kráľa privítalo s nadšením asi 25-tisíc Holanďanov oblečených v typickej oranžovej farbe a zhromaždených pred kráľovským palácom. Belgického kráľa Alberta II. vystriedal 21.7.2013 na tróne jeho syn Filip. Aj v Belgicku sa tento akt niesol v radostnom duchu. Nový kráľ má podporu ľudu ale existujú špekulácie, či svoju novú úlohu zvládne, nakoľko sa na verejnosti cíti nesvoj, je plachý... Niektorí by na tróne radšej videli jeho dcéru Elisabeth alebo sestru princeznú Astrid. Naopak veľké nádeje sa upierajú k novej kráľovnej Mathilde, ktorá je opakom svojho manžela a vie komunikovať s médiami.
A ako to, že niektoré monarchie pretrvali dodnes? Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska mohlo zaniknúť po I. svetovej vojne, ale nestalo sa tak, lebo bolo na víťaznej strane rovnako ako Holandsko, Belgicko a Luxembursko, naopak porazené Nemecko sa stalo republikou a Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo na niekoľko nástupníckych štátov, pričom ani jeden z nich nebol monarchiou. V Dánsku, Švédsku a Nórsku monarchia vďačí za svoje pretrvanie skutočnosti, že krajiny sú veľmi vyspelé a panovník je na verejnosti obľúbený. Tieto krajiny boli počas I. svetovej vojny neutrálne, avšak počas II. svetovej vojny boli okrem Švédska okupované nacistickým Nemeckom. Monaka a Andorry sa vojenské konflikty minulého storočia priamo nedotkli a tak môžu nerušene existovať dodnes. Lichtenštajnsko bolo počas vojny neutrálne a v súčasnosti je jedným z troch štátov sveta s nulovým štátnym dlhom, to znamená, že jeho obyvatelia sú nanajvýš spokojný a nemajú čo vytýkať kniežaciemu rodu. Je nutné spomenúť, že ďalšie dva štáty bez dlhu sú Brunej, ktorý je taktiež monarchiou a Palau, ten je republikou. Ďalšie monarchie mimo Európy existujú aj preto, že sú bohaté vďaka ťažbe ropy. Vo väčšine z nich sú len nízke dane, niektoré dane, pre nás bežné tam vôbec neexistujú alebo napríklad v už spomínanom Bruneji sa neplatia žiadne dane. Najstaršou zo súčasných európsky monarchií je Vatikán a ten pretrval, pretože je existenčne spojený s kresťanstvom a teda kým bude existovať toto náboženstvo bude aj Vatikán. Okrem toho je to asi jediná monarchia na svete, kde sa nedá uvažovať o zmene štátneho zriadenia.