Najprv si musíme uvedomiť, že nemôžeme porovnávať monarchiu s demokraciou. Aj monarchia môže byť demokratická. Konfrontovať môžeme monarchiu a republiku. Slovo republika pochádza z latinského spojenia res publica = „vec verejná“. V republike sú všetky pozície volené, žiadna nie je dedičná a to je hlavný rozdiel medzi týmito dvoma usporiadaniami štátnej moci.  Keďže existuje viacero rôznych foriem monarchie, na porovnávanie s republikou sme si vybrali v súčasnosti najrozšírenejšiu konštitučnú monarchiu, ktorá je podľa nášho názoru aj tá najlepšia, pretože je tiež založená na demokracii. Dôležitou vlastnosťou monarchie je dedičnosť funkcie hlavy štátu, to znamená, že panovník je už od detstva pripravovaný na svoje budúce povolanie, je vychovávaný v zodpovednosti voči štátu a dynastii. Tento postoj panovníka k štátu skvele vyjadruje myšlienka, ktorú vyslovil predposledný Rakúsko-Uhorský cisár, František Jozef I.: „Mojou hlavnou úlohou je chrániť moje národy pred ich politikmi.“ U republiky nie je možné aby ste niekoho pripravovali od detstva na jeho funkciu v štáte, keďže nikdy nevieme kto bude prezidentom, kto premiérom o pár rokov. Dedičný panovník nevďačí za svoj úrad žiadnej politickej strane ani finančnej skupine. Nie je preto nikomu zaviazaný, je politicky nezávislý. Nemožno mu ponúknuť ako úplatok ani peniaze ani postavenie. Bude panovníkom doživotne, preto nemá dôvod tunelovať štát. Je prakticky nemožné ho skorumpovať, zatiaľ čo v republikách prezidenta možno podplatiť, veď on má istý čas vo funkcii a potom mu skončí plat, preto príjme ďalšie peniaze. Najväčšia výhoda monarchie, neutralita panovníka, je zároveň aj najväčšou nevýhodou. Monarchia nie je úplne spravodlivá, Nie je fair voči ostatným občanom, že kráľom bude ten, čo sa narodil do „správnej“ rodiny, nemusel na sebe vôbec pracovať a aj tak sa stane panovníkom, lebo sa dobre narodil. Ale práve to zaručuje jeho neutralitu. Monarcha má prirodzený záujem na tom, aby postúpil svojmu nástupcovi štát v takom stave, aby mohol aj on vládnuť. To v republike neplatí, politik štát vytuneluje, odíde a už ho nezaujíma, čo bude robiť jeho nástupca, ktorý mu je cudzí. Túto vlastnosť politikov skvele vystihol Abraham Lincoln: „Politici, to je skupina mužov, ktorí okrem záujmov národa majú ešte svoje vlastné záujmy a ktorí aspoň ako skupina sú o krok vzdialení od poctivých ľudí.“ Ďalšou výhodou monarchie je, že panovník vytvára poistku proti násilnej zmene politického systému ako sa to stalo napr. v Nemecku pred II. svetovou vojnou. Z republiky sa stala diktatúra. Britský politik Winston Churchill, tvrdil, že II. svetová vojna vznikla, preto lebo v Nemecku nebola monarchia, bol presvedčený, že monarchia je zárukou stálosti politického systému: „Táto vojna by nikdy nemohla vypuknúť, keby sme neboli pod americkým a modernizačným tlakom vyhnali Habsburgovcov z Rakúska a Hohenzollernovcov z Nemecka. Vytvorením tohto mocenského vákua sme otvorili priestor pre to Hitlerovské monštrum, aby vyliezlo zo svojej žumpy a zmocnilo sa opustených trónov.“  Treba ale podotknúť, že I. svetová vojna vznikla práve kvôli dobyvačným plánom nemeckého cisára, čo znamená, že ani monarchia nie je zárukou mieru. Monarchisti ako jednu z výhod uvádzajú aj to, že monarchia nie je nacionálna – nezaujíma sa len o jeden národ ale spája všetky národy žijúce v danom štáte. Tu by sme chceli uviesť niekoľko príkladov, ktoré toto tvrdenie na jednej strane potvrdzujú ale na druhej ho aj vyvracajú a preto nemôžeme stopercentne povedať, že to je pravda ani, že to je klamstvo. K štátom, ktoré toto tvrdenie podkopávajú patrí Rakúsko-Uhorsko, hoci v jeho prípade je to o mnoho komplikovanejšie. Je nutné dodať, že v rakúskej časti panovník svojím postavením naozaj spájal národy do jedného celku. Naopak  v Uhorsku to neplatilo. Tam existoval len jeden národ – maďarský a ostatný sa museli pomaďarčiť. Česi v Rakúsku smeli používať svoj jazyk, mali vlastné kultúrne, vzdelávacie a iné inštitúcie, zatiaľ čo Slováci v Uhorsku nemali žiadne národnostné práva. Na druhej strane Nórsko bolo počas II. svetovej vojny bolo obsadené nacistickým Nemeckom, pričom kráľ aj vláda ušli do exilu do Londýna. No ešte pred tým sa nórsky panovník odmietol vzdať a viedol beznádejný vojenský odpor, bol proti deportácii Židov, preňho to boli občania jeho kráľovstva bez ohľadu na národnosť, na tomto príklade možno vidieť, že monarchia spája národy. Nájdu sa ale aj republiky, ktoré sú nacionálne – starajú sa len o jeden národ. Takýmto štátom bolo napríklad aj Slovensko počas II. svetovej vojny, kedy sme deportáciu Židov do koncentračných táborov podporovali, dokonca sme Nemecku platili za každého z deportovaných.       

    Korunovácia kráľa je sviatosť, ktorá vytvára nezrušiteľné puto medzi kráľom a jeho krajinou. V konštitučných monarchiách sa parlament a panovník vzájomne obmedzujú, takže ani jeden nemôže zneužiť svoju moc. Vo väčšine monarchií je vláda povinná zodpovedať sa panovníkovi, ten má vďaka tomu kontrolu nad krajinou. Demokratické práva a inštitúcie sú zaručené v dnešných monarchiách rovnako ako v republikách. Oba druhy štátnych zriadení sú založené na rovnakých princípoch občianskych, náboženských a hospodárskych slobôd. O monarchii možno povedať, že je to stabilnejší tip demokracie. Václav Havel o monarchiách povedal: „Moja skúsenosť mi hovorí, že európske konštitučné monarchie sú jednými z najstabilnejších  demokracií. Je to možno preto, že tam existuje symbolický svorník, reprezentujúci kontinuitu štátnosti."  Abraham Lincoln, 16. americký prezident, charakterizoval demokraciu takto: „Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud.“ Treba ale podotknúť, že toto jeho vyjadrenie nie je úplne presné. Vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud je republika a nie demokracia. Základom republiky aj konštitučnej monarchie je demokracie, tá sa zrodila v starovekom Grécku, kde fungovali mestské štáty. Tie sa podobali skôr na republiku, keďže aj najvyšší predstavitelia štátu boli volení, nik sa nedostával k moci dedične ako to funguje v monarchii. Veľkým odporcom týchto štátov bol Sokrates, ktorý povedal: „Demokratické zriadenie doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť všetkým. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých, a demokracia im to dá. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov a cudzinci budú chcieť práva občanov, a demokracia im to dá. zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie a demokracia im to umožní. A až zločinci demokraciu nakoniec ovládnu, pretože zločinci od prírody tiahnu po pozíciách moci, vznikne tyrania horšia, než dokáže najhoršia monarchia alebo oligarchia." Z tejto myšlienky je jasné, že ani republika nie je dokonalá. Mnohí odporcovia monarchistického zriadenia upozorňujú na to, že monarchia nie je demokratická. Majú pravdu, ak majú na mysli absolutistickú monarchiu ale v prípade konštitučných alebo parlamentných sa mýlia. Americká spoločnosť Economist Intelligence Unit vyhodnotila mieru demokracie v 167 štátoch Zeme v roku 2006. Výsledky zaktualizovala v rokoch 2008 a 2010. Index demokracie (Príloha D: Tab. č. 1) je  vypracovaný na základe šesťdesiatich ukazovateľov zoskupených do piatich kategórií: miera politickej voľby a pluralizmus, občianske práva, funkčnosť vlády, politická spoluúčasť a politická kultúra. V roku 2010 sa medzi najlepšou desiatkou umiestnilo až sedem monarchií, len dve republiky a Švajčiarsko, ktoré má jedinečný štátny systém. Ak ale chceme uvažovať a dokonalej demokracii, tak by ľudia museli mať moc rozhodovať úplne o všetkom, veď demokracia znamená vláda ľudu a to nie je v monarchiách možné, nakoľko ľudia nemajú moc rozhodovať o tom, kto bude na čele štátu  a teda z tohto hľadiska monarchie nie sú demokratické.  

    Medzi najväčšie nevýhody monarchie patrí nespravodlivé rozdelenie moci. Panovník nezískava moc na základe priamej alebo nepriamej voľby ale vďaka dedičnosti. Jeho postavenie nevyplýva z ľudu a to spôsobuje nedokonalé delenie moci v štáte. V monarchiách existuje riziko, že sa z panovníka stane absolutistický vládca ale podobné, hoci oveľa menšie riziko existuje aj pri republikách. Ďalším často spomínaným negatívom sú finančné náklady na kráľovskú rodinu, doprava, komorníci, ochranka, údržba palácov a rezidencií... Tento argument má svoje opodstatnenie ale musíme pri ňom rozlišovať konkrétne monarchie. Postupom času sa náklady na monarchiu znižujú. Tak napríklad v Belgicku, Veľkej Británii  kráľovská rodina platí dane. V Belgicku taktiež po novom nedostávajú finančné príspevky všetci členovia kráľovskej rodiny ale len monarcha, následník trónu, ich partneri a vdova alebo vdovec po zosnulom panovníkovi. V konštitučných monarchiách určujú výšku finančných príspevkov panovníkom parlamenty. Úplne opačná situácia je v Bruneji. Tamojší sultán je okrem iného aj ministrom financií a teda môže pre svoj dvor určiť akýkoľvek rozpočet. Tento ázijský sultanát je ale absolutistickou monarchiou.    

    Vraví sa, že monarchie sú konzervatívne. Opak je ale pravdou. Sú to práve monarchie, kde sa liberálom darí presadzovať svoje myšlienky. Panovníci sa tomuto trendu len nečinne prizerajú. Možno sú aj konzervatívny, ale ani oni si v dnešných časoch nemôžu byť istý svojou pozíciou natoľko aby sa postavili proti pokrokovým poslancom parlamentu a vyvolali tak konflikt.  A práve v takýchto prípadoch je lepšia republika, nakoľko prezident sa odvolania nemusí báť a môže vyjadriť svoj konzervatívny názor. Týka sa to najmä otázok ako je eutanázia, potraty a gender ideológia. Je priam vtipné až absurdné, že Alžbeta II., kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, môže byť hlavou anglikánskej cirkvi a zároveň nebojovať proti uzákoneniu ani jednej z týchto vecí. Keby sa panovníci postavili proti, je im jasné, že by si pohnevali verejnosť. V dnešnej dobe musia dbať vladári na verejnú mienku omnoho viac ako v minulosti. Ak by monarchia stratila podporu medzi ľuďmi a tí by volali po transformácii štátu na republiku, tak panovník by bol nútení odstúpiť. Nálada ľudí voči monarchii je v súčasnosti oveľa premenlivejšia. Niekedy by panovník potlačením ľudských práv a slobôd dokázal udržať monarchiu aj napriek nepriaznivej situácii medzi občanmi. V dnešnej dobe to nie je možné. Ak by došlo k znižovaniu slobody obyvateľstva, hneď by zasiahli ostatné štáty a medzinárodné organizácia, hlavne Organizácia spojených národov (OSN).